Tréningová oblasť Kumo

"Tak fajn. A aké ma schopnosti?" opýtal som sa ho a uvažoval.

Povedať mu to? Asi budem musieť. Je to môj sensei, tak nechcem mať tajnosti. Dobre teda. Tak ovláda vodu a všetky jej podoby, teda ľad a hmlu. Preto je to aj môj partner do súbojov, jeho vodné útoky sú brutálnymi vodičmi s mojím Raitonom. Ale ešte som ich nikdy nevyužil, lebo na používanie niektorých väčších útokov potrebuje aj časť chakry odo mňa. Rozmýšľal som, či mu to dopovedať alebo nie. Pozrel som sa na Mizuryua a rozhodol sa, že mu to poviem, pričom som stále upieral zrak na môjho priateľa. Je to moja jediná rodina. Keď som to dopovedal, tak Mizuryu zavyl a uprel pohľad na mňa.

"Skúsime si kombinované útoky" povedal som a poskladal pečate "Jujutsu: Jiki Ashi .. teraz ma nechaj sa sústrediť chvíľku... Zatiaľ sa pripravte. Budem útočiť tvrdo zo skál. Tvoja úloha je ma nájsť a zaútočiť" dopovedal som a čakal som

Rinai. Zľakol som sa, keď som počul jeho hlas, ale upokojil som sa a v myšlienkach som ho počúval a hovoril s ním. Použijem Suiton: Teppoudama. Hm, fajn. Treba ti aj moju chakru? Nie. Len sa sústreď. SUITON: TEPPOUDAMA!, zahrmel Mizuryu. Jeho hromový hlas som počul len ja. Raikage musel počuť len hrozné zavýjanie. RAITON: GIAN!

Poskladal som pečate "Iwagakure no Jutsu" vošiel som do skaly a snažil sa.

Stihol som ubehnúť vedľa. Začal som znova skladať pečate.

Všade bol prach a kúsky kameňov. Nikde som nič nevidel, len odraz Mizuryových očí. Žije. Buď v strehu. Znova ma troška prekvapil, ale aj upokojil jeho hlas. Ďakujem, poďakoval som mu v myšlienkach a bol rád, že je tam so mnou.

Vytvoril som klona a nechal hodiť kunai po Rinaiovi. Ja som hodil znova kunai a posunul sa z klonom ďalej. "Máš už iba chvíľu to skončiť a potom to budem brať vážne." Hlas sa ozval zo všetkých strán

Mizu?, spýtal som sa troška s obavami. Áno. Vidím. Priprav si techniku. Keď to dopovedal, videl som, že jeho obrysy sa pohli medzi mňa a skalu. Počul som ako nejaké veci zacvendžali o zem. Kovové. Kunaie! Začal som robiť pečate. Keď som išiel vykríknuť jutsu, spolu so mnou zahulákal Mizu svoje jutsu: Hyouton: Tsubame Fubuki! Fuuton: Tatsu no Oshigito! Po tom, čo sa tieto dve techniky spojili, zrýchlilo to už tak dosť rýchlu techniku Hyoutonu, pričom mne to vzalo dvojnásobok chakry, lebo Mizuryu potreboval na vytvorenie techniky aj časť mojej chakry.

Zasiahol skaly, zničil môj klon a odtrhlo mi to jednu ruku. "Slušný výkon. Zatlieskal by som no musíš počkať." Povedal som a zasmial sa. Ruka sa mi pomaly vracala na miesto a prirastala. Vstal som a povedal. "Tak teraz niečo iné." Poskladal som pečate a povedal "Tajuu Kage busnshin no Jutsu" Vytvoril som niečo okolo 80 klonov. Všetci vytiahli katanu a zaútočili na nich. Ja som zatiaľ poskladal pečate a vošiel do zeme.

Klony? Boha, vtedy vytvoril 4, ale Kage Bunshin to nebolo, čiže tieto sú slabšie. Aspoň dúfam, že môj odhad je dobrý. Nasadaj! Už som sa jeho hlasu nezľakol. Idem!, len čo som to dopovedal, už bol Mizuryu pri mne a zohýbal krk, aby som sa mohol naňho vyšplhať. Drž sa! Objal som ho okolo krku a len tak tak som sa udržal, keď sa prudko pohol dopredu. Skús sa na mne postaviť a začni robiť pečate, najlepšie na nejaký Raiton. Verím v teba a v tvoje schopnosti! P-postaviť? N-no, ak si to praješ. Ver mi, tak ako ja verím tebe. Nespadneš, neboj! Preglgol som. Dobre, verím ti. Pomaly a s roztrasenými nohami som sa začal zdvíhať na vlniacom chrbte. Postavil som sa a cítil ako mi vietor rozstrapatil vlasy. Sústreď sa! Tvár mi znova zvážnela, dorobil som pečate a skríkol: Raiton: Sandāboruto! Ani ma neprekvapilo už, že Mizuryu použil v tej istej chvíli svoje jutsu: Suiton: Mizu Rappa! , zahrmel a vypustil vodu tesne pred mojím Raitonom, pričom sa neskôr spojili a rútili sa oproti skale.

Zničil všetky moje klony čo nebol zlý výkon. Potom ako blesky prešli vyšiel som zo skaly. *Clap* *Clap* tlieskal som "Naozaj slušný výkon. Jedného dňa možno budeš mojou pravou rukou" povedal som a pousmial sa nad tou myšlienkou "No k tomu ťa čaká ešte dlhá a tvrdá cesta. Tak poďte dole" vytvoril som pečate, kusol sa do prsta a "Kuchiyose no Jutsu" Predo mnou sa zjavil 2 a pol metrový vlk, čierno-červenej farby. Ahoj Kaito. Prečo ma voláš? "Zoznám sa z Rinaiom a jeho Mizuryuom. Mám na teba prosbu. Začni utekať a nech ťa skúsia chytiť." Vieš že som veľmi rýchly tak nieje problém odvetil a najprv začal pomalou chôdzou a čakal kým sa oni vydajú za ním.

Akože, čo myslíš Mizu, chytíme ho? Mám nápad, ale treba mi tvoju chakru. Cítil som ako mi chakra ubúda, nie veľa ale za to dosť na to, aby sa mi podlomili kolená. Dúfam, že vieš, čo robíš. Keď to dokončím, vyskočíš na to. Čože mám?!, ledva som stihol dopovedať otázku, už som len počul: Suiton: Daikōdan no Jutsu! Z Mizuryových úst vyletel obrovský žralok neskutočnou rýchlosťou. Cítil som ako ma Mizu nadhodil na sebe a v tej chvíli som neváhal a chytil sa žralokovej plutvy, ktorá ma neskutočnou rýchlosťou niesla do smeru toho čierno- červeného vlka.

Hah. Zasmial sa nad tým nápadom a len skočil a dupol prudko do zeme. Veľa kameňov vyletelo do vzduchu ich smerom. To sice Danteho (ten vlk) síce spopmalilo ale potom pridal a ešte zrýchlil

Žralok sa v okamihu rozletel. Padal som k zemi nehoráznou rýchlosťou no pocítil som závan a dopadol akoby na vankúš. Mizu! Vďaka. Zamálo, len musíme pohnúť. Koncentruj sa. Skús ešte niečo. Je to na tebe, čo zvolíš, ja použijem už len jeden útok, lebo tiež mi dochádza trpezlivosť a nemienim ho tu naháňať celú večnosť. Musel som sa pousmiať. Akoby mi čítal zo srdca. Začni, povedal som, spravil som tri klony a tie začali robiť pečate. Suiton: Hōmatsu rappa Všetky klony naraz vykríkli: Raiton: Gian! Keď som ho dokončil, klony zmizli a ja som klesol na chrbát Mizuryuho a objal som ho.

"Doton: Doroku Gaeshia" vytvoril som tesne za Dantem štít aby ho to nezasiahlo, veď mám rad svojho miláčika. Keď som videl ako je na tom Rinai povedala som si že by stačilo. Pribehol som k nemu. Odvolal Danteho a pozrel sa Myzuryovi do očí. "My sa o neho postaráme" Zdvihol som ruku a privolal ANBU aby ho znova odviedli. "A ja som veril, že tento krát to tak nebude" dopovedal a zasmial som sa. -Presun-

Si okej? Áno, v podstate. Veríš im? Veríš Raikagemu? Tá otázka ma zaskočila, ale odpoveď znela kladne. Vtedy som pocítil ako ma niečo spustilo nižšie a jemne som dopadol na zem. Drž sa. Nestihol som sa ani rozlúčiť a Mizu bol preč. Ďakujem, kamarát. Poďakoval som chrapľavo. Zodvihli ma nejaké ruky. Zase som sa raz cítil ako porazený. Ale konečne som sa mohol s Mizuryuom vidieť dlhšie ako na minútu. Usmial som sa. Poďakoval som mu ešte raz, aj keď to bolo len v mysli. Dokonca sa mi zdalo, že ma niečo pohladilo po líci a zašepkalo: Sme rodina. Potom ma už premohla únava, tak som si neskôr namýšľal, že sa mi tá veta, ktorú niekto povedal, len snívala.