Mito
Počet príspevkov : 2
Join date : 18.10.2013
Age : 26
 | Predmet: Mito Nakamura  Ne október 20, 2013 5:42 am | |
|  Meno a priezvisko : Mito NakamuraKlan : Nakamura
Pohlavie : Ženské
Vek : 16 rokov
Hodnosť : Genin
Dedina : Kumogakure no Sato
Výška : 174 cm
Váha : 52 kg
Kekkei Genkai/Hijutsu : Hi no tamashī
Toto Kekkei Genkai sa v klane objaví raz za niekoľko storočí. V súčasnej dobe nevieme nič o jeho vzniku. Avšak veľmi dobre vieme, že jeho nositelia sú smrteľne nebezpeční jedinci, ktorí ani zďaleka netušia, čoho sú schopní, pretože si na svoje záchvaty nepamätajú. Základom Kekkei Genkai je akási ohnivá duša, ktorá naberá vzhľad Fénixa, ktorý sa stáva podvedomím, čím je nemožné ho spočiatku ovládnuť. Našepkáva jeho nositeľovi, čo má robiť, navádza ho na zlé cesty a keď sa náhodou stane, že nositeľ sa rozzúri prípadne sa dostane do iného silného citového rozpoloženia, Fénix uvidí svoju príležitosť a pokúsi sa ho ovládnuť, čo sa prejaví na tzv. záchvate. Tento záchvat je vlastne to, že nositeľ začne horieť (čo mu neublíži) a po chvíli doslova vybuchne, oheň sa rozšíri do diaľky niekoľkých desiatok metrov a spáli všetko, čo mu príde do cesty. Hneď na to stratí bezvedomie, pretože ho to nesmierne vyčerpá, fyzicky i psychicky. Títo nositelia sa preto dávajú do karantény, do ohni vzdorných miestností, kde „vybuchujú“ každú chvíľu, pretože sa cítia nesmierne sami. Väčšina buď zošalie a spácha samovraždu, alebo zomrie na následky vyčerpania.
Fénix dáva nositeľovi schopnosť ovládať oheň na výbornej úrovni. U tých, ktorí s touto schopnosťou nemajú skúsenosti, vedia síce oheň privolať, ale nevedia ho ovládať. Čiže sa môže stať, že len tak zbĺknu a nebudú to vedieť zastaviť. Čím viac však nositeľ trénuje, tým sa táto schopnosť zlepšuje. Avšak aby dokonale toto Kekkei Genkai ovládol, bude sa musieť jedného dňa postaviť zoči voči Fénixovi, ktorého ak porazí, tak ho uzná a podriadi sa mu, prípadne sa s ním skamaráti. Fénix sa nikdy nebude môcť zhmotniť, avšak môže rozprávať skrz nositeľa. Zabudla som tu ešte spomenúť, že okrem toho, že nositeľ oplýva talentom na ovládanie ohnivého elementu, dokáže využiť fénixové schopnosti, teda možnosť lepšieho zraku, jeho krídla či v neskoršom štádiu sa naňho i úplne premeniť, čo spíšem potom ako techniky.
Ešte chcem pripomenúť istú zmenu, ktorá nastane, keď nositeľ využije Kekkei Genkai. Vlasy i oči sčervenajú.
Elementy : Katon
Charakter : Mito svojou povahou nie je vôbec divná, dnes je takéto správanie bežné u mnohých jej rovesníkov v tom istom veku. Je nebojácna a odvážna, nerobí jej problém povedať niekomu na rovinu, čo si o ňom myslí. Nezaujíma ju, či tým niekoho urazí alebo nie. Žijeme predsa v demokracii, máme právo na to, vyjadriť svoj názor, všakže? Mito však nie je zlá, len má tak trochu väčšiu hubu, ako sa vraví. Proste jazyk dvojmetrový, rečí má viac než dosť. K tomu len dodám, že miluje hádky.
Mito je tvrdohlavá, agresívna (ale nie zlá), nenávidí hluk a chlad. Zo všetkého najradšej sa pochopiteľne vyhrieva na slnku a leňoší, nič sa jej proste nikdy nechce. Keď má hlad, je schopná urobiť všetko preto, aby sa k nejakému žrádlu, ako jedlo vlastne volá ona, dostala.
Mito sa snaží byť milá a priateľská, i keď vyzerá ako rebel a počúva metal a rock. Ako náhle ju ale niekto naštve, dokáže sa zmeniť na zbraň hromadného ničenia. Vlastne u nej platí pravidlo, ty do mňa kameňom, ja do teba tehlou. Z toho vyplýva, že je dosť pomstychtivá, ba dokonca škodoradostná. Rada do druhých podpichuje, robí si z nich dobrý deň. Nie každému sa ale niečo také pozdáva, tak sa často stáva, že sa niekto spundží a odíde. Mito takých ľudí nechápe, keďže nič zo svojich slov nemyslí vážne. Z duše nenávidí vodu, maximálne sa len osprchuje. Ale do bazéna...Sa vám nikdy nepodarí dotiahnuť ju (xD).
Vzhľad : Mito je pomerne vysoká, 174 centimetrov fakt nie je málo. A jej váha k tomu je tak akurát. Je štíhla a k tomu ohybná ako prútik, čo si vypestovala dlhými tréningami. Dlhé blond vlasy sa na slnku trblietajú ako tisíce diamantov, dáva si na nich záležať. Vzorne sa o ne stará a je pyšná na to, že sa nedala ostrihať. Často si ich zopína do chvostíka, prípadne do dvoch, ako to mala Tsunade, avšak s ofinou nerobí nič. Nevadí jej, že jej zakrýva jedno oko. V prípade núdze si ju odhrnie, žiadny problém. Pýši sa mnohými tetovaniami na tele, hlavne fénixom na chrbte, ktoré má od narodenia vďaka Kekkei Genkai. Svetlo modré oči sú zvýraznené čiernou linkou a obklopené hustými a dlhými riasami. Má neprirodzene svetlú pleť, s tým ale už ale nenarobí nič. Ani opaľovanie nepomohlo, skôr vždy dostala úpal a divne sčervenala. Oblečená chodieva v dlhom červenom plášti. Keď bude ale staršia a konečne bude môcť využívať silu fénixa, v čase bojov vymení červení plášť za zlaté, pre ňu špeciálne vyrobené brnenie.
Štýl boja : Mito je zatiaľ genin, z čoho vyplýva, že toho vie len málo, hoc na pleciach nosí veľké bremeno v podobe Kekkei Genkai. Musí sa s ňou zaobchádzať opatrne, pretože len čo sa vymkne spod kontroly, je to hotová katastrofa. Nebude vedieť, čo robí, poddá sa svojmu druhému ja, alebo skôr podvedomiu, ktoré nadobúda vzhľad fénixa. Jej hlavným elementom je Katon, nikdy nebude môcť ovládať iný, a jej najväčšou slabinou je práve Suiton. Odveký nepriateľ ohnivého elementu.
Zameriava sa prevažne na Ninjutsu, Taijutsu jej celkom ide, čo sa nedá povedať o Genjutsu. Po prvé, nemá naň talent, a po druhé, nemá ani čas vôbec ho trénovať. Nedávno dokonca objavila, že existuje istý sennin mód, ktorý je spätý s Fénixmi, ktorých klan využíva ako Kuchyiose. Rada by ho jedného dňa ovládla, ale vie, že ju čaká ešte veľa trénovania, kým bude vôbec schopná niečo také ovládnuť.
Vybavenie : ZVN
Body :
Ninjutsu – 8
Genjutsu – 2
Taijutsu – 4
Rýchlosť – 4
Sila - 2
Životopis :
Jedného letného dňa som sa narodila do klanu Nakamura, ktorý žil niekde úplne mimo piatich veľkých dedín. Žili sme v horách, tam, kde nikto nemal šancu nás nájsť. Prežili sme vďaka našim typickým ohnivým technikám, ale vráťme sa späť k téme. Rodičia mali zo mňa radosť, veď konečne majú dieťa, po ktorom túžili toľké roky! Dali mi meno Mito, po jednej kunoichi z Konohy, ktorú mama tak obdivovala. Avšak nebola som obyčajné dieťa, čo rodičia zaregistrovali, keď si všimli tetovanie na mojom chrbte. Znamenalo to len jediné. Zdedila som legendárne a zriedkavé Kekkei Genkai, ktoré bolo darom, a zároveň prekliatím. Bola som predurčená niesť ho, avšak...Moji rodičia veľmi dobre vedeli, čo je tá vrodená schopnosť zač. Maximálne nebezpečná. A vedeli i to, že keby to niekomu prezradili, stálo by ma to život. A to nechceli, hoc tým riskovali nie len životy svoje, ale i ostatných svojich blízkych.
Rástla som rýchlo. Rodičia moje tajomstvo kryli, hoc som netušila prečo, ale počúvla som ich príkazy a svoje tetovanie som nikomu neukazovala. Zakazovali mi chodiť von či priateliť sa s ostatnými deťmi. S ktorými som sa aj tak stretávala, pretože som sa zúčastňovala klanových stretnutí a rituálov, kde sme ospevovali a vzdávali úctu nášmu jedinému Bohovi. Veľkému Fénixovi Rakshasovi, ktorý údajne na počiatku sveta stvoril ohnivý element. Chodievala som na hodiny tanca, kde sme sa učili tancovať s vejármi. Vďaka tomu som sa stala ohybnou ako prútik. Čo som si ale čoskoro všimla, bol divný hlas v mojej hlave, ktorý mi stále čosi našepkával. Nerozumela som mu, pretože to spočiatku bolo len akési nezrozumiteľné mrmlanie. Mala som pocit, že vo mne čosi prebýva, niečo, čo by vo mne vôbec byť nemalo. Nemohla som kvôli tomu v noci spávať, bála som sa. Veď som bola len malé päť ročné dievčatko. Myslela som si, že som prekliata, čo bola vlastne aj pravda. Strach, že ma niečo prenasleduje, zo mňa vyžmýkal všetok môj optimizmus. Zapísalo sa to na mojej psychike, zmocňovala sa ma paranoja, namýšľala som si, že z každého kúta na mňa čosi číha a chce ma to zabiť.
Čím som bola staršia, tým viac sa zo mňa stával akýsi psychopat. Nesprávala som sa normálne, mávala som halucinácie. To nie ale to, čo tu chcem spomenúť. Vek osem rokov totiž bol zlomom môjho života. Jeden chlapec si zo mňa totižto chcel urobiť srandu, vyskočil na mňa spoza jedného stĺpu v chráme a nechtiac sa mu podarilo zo mňa stiahnuť moje kimono, teda aspoň tak, aby niektorí dospeláci videli vytŕčajúcu hlavu fénixa a s híknutím kamsi odbehli. Vrátili sa i s vodcom klanu, ktorý ma surovo schmatol za ruku a ťahal niekam preč. Keď som sa ešte otočila, stála tam i moja matka, ktorá sa na mňa s hrôzou dívala. Vyzeralo to, že sa o mňa bojí. Rozplakala som sa, nevedela som, o čo sa jedná, prečo sa na mňa všetci dívajú ako na zločinca storočia, ako na nejaké monštrum.
Zastavili sme sa až pred akýmsi oltárom, kde ma vodca klanu surovo naň položil a nazúrene čosi vykrikoval, že ma zabije. Snažila som sa utiecť, ale on skôr, ako som to stihla urobiť, ma k oltáru pripevnil reťazami. Vedela som, kde sa práve nachádzame...V časti nášho chrámu, kde sme bežne obetovali nejaké zviera nášmu Bohovi. Žeby teraz toto isté chcel urobiť so mnou? Do miestnosti sa nahrnuli ľudia, ktorí na mňa i naďalej zazerali s odporom a odstupom.
„Zabi ho...“ Ozvalo sa v mojej hlave, na čo som sebou prekvapene trhla a roztvorila oči. „Zabi ho...Inak on zabije teba...Dovoľ mi vstúpiť do tvojej mysle...Dovoľ mi požičať ti svoju silu...Sľubujem, že prežiješ....Ale on nie...Za to, že sa ťa vôbec snažil zabiť...Bude pykať...“ To, čo vo mne prebývalo, ku mne prehováralo trhane, akoby nemalo silu ku mne prehovárať. A ja v tej chvíli...V tej chvíli som bola tak zúfalá, že i bez svojho zvolenia som nevedomky dovolila tej divnej bytosti ovládnuť moju myseľ. Vodca už nado mnou stál, šepkajúc desiatky nezrozumiteľných slov dvíhajúc pomaly nôž do vzduchu...A ja...Pamätám si, že som začala horieť. Áno, horela som. Celé moje telo. Nič viac si už nepamätám, len svoj vlastný vystrašený výkrik miešajúci sa s bolestnými výkrikmi ostatných.
Zobudila som sa po niekoľkých hodinách na to, že sa mi kvôli popolu chcelo kýchnuť. Cítila som sa hrozne, reťaze, ktoré ma predtým spútali, boli dokonale roztavené, a keď som sa pokúsila posadiť, rozpadli sa. Bolelo ma celé telo, nič som si nepamätala, netušila som, čo sa stalo. Zaostrila som na tú hroznú spúšť, a na tie mŕtve, spálené telá. Sladkastá vôňa spáleného ľudského mäsa sa niesla vo vzduchu. Nevnímala som ju, pretože som bola príliš šokovaná tým hrozným úkazom. Ako vystrihnuté z hororu. Okná porozbíjané, lavičky zhorené na popol, a hlavne kúsky tiel a kostí, ktoré sa nespálili. S výkrikom som odtiaľ ušla von...Do tej treskúcej zimy. Rozbehla som sa domov dúfajúc, že tam nájdem rodičov, ale dom bol prázdny. Celé nádvorie bolo prázdne. Po živote ani stopy. A keď som si snažila spomenúť, čo sa stalo, nesmierne ma rozbolela hlava. Pamätala som si len na posledné slová, ktoré som počula vo svojej hlave... „Bude pykať...“ V tej chvíli som pochopila, čo sa zrejme stalo. Bola som to ja, kto ich zabil, hoc som nevedela ako. Celá šokovaná som padla na studenú podlahu, dívajúc sa na svoju špinavú tvár v zrkadle a rozplakala sa. Zabila som ich, i svojich rodičov, nevinných ľudí, ktorí za nič nemohli. Všetkých...V tej chvíli som sa pýtala, kto v skutočnosti som. V maminej spálni som vyhrabala niekoľko kníh, kde sa popisoval vznik klanu a podobné veci. Nevedela som ešte dobre čítať a keďže to bolo napísané ešte takým drobňučkým písmom. Proste z toho bol prd. Knihu som nakoniec zavrela a so slzami v očiach zaspala na studenej dlážke, premýšľajúc nad sebou. Svedomie mi nedalo pokoj a myslím, že ani duše zosnulých...
Keď som sa zobudila, ležala som v nejakej miestnosti napojená na niekoľkých prístrojoch. Poriadne som sa porozhliadla a usúdila som, že som v nemocnici. Ale kde?! Pomaly, ale iste, mi dochádzalo, čo sa stalo a znova na mňa doľahla tá podivná, smutná nálada. Po lícach mi stiekli slzy. Bola som monštrum. Do miestnosti vošiel lekár i s nejakým pánom, ktorý sa na mňa milo usmial. Ako sa mohol teraz usmievať? Keď som bola na pokraji zrútenia?!
„Vieme, čo sa stalo, čo usudzujeme na základe informácií z knihy, ktorú si podľa slov pána Mizukiho držala v rukách, keď ťa našiel.“ Prehovoril vážne lekár, ktorý vyzeral akosi nervózne. „Oplývaš legendárnou vrodenou schopnosťou, ktorá je extrémne nebezpečná. Plánovali sme ťa umiestniť do špeciálnej ohni vzdornej karantény, avšak po dohovore s Raikagem sme sa dohodli na tom, že bude lepšie, ak ťa tam nepošleme.“ Usmial sa a pohladil ma po hlave. Svoj pohľad som obrátila na toho pána Mizukiho, ktorý ma sem údajne priviedol. Ako ma vôbec našiel?
A tak sa začal môj život v Kumo. Žila som spoločne s Mizukim, ktorého som neskôr brala ako otca a hoc som nemohla zabudnúť na to, čo som urobila, bola som šťastná. Aj keď mi moji rodičia chýbali a stále som sa vinila za ich smrť. Potichučky som preplakala celé noci vo svojej novej izbe. Na Akadémiu som sa dostala, až keď som mala dvanásť. Vtedy som na tom psychicky bola lepšie. Sedela som v kúte triedy a s nikým sa nikdy nerozprávala, len som sa dívala von oknom a premýšľala. Úspešne som zmaturovala až vo svojich štrnástich, dostala som čelenku a stala sa oficiálnou kunoichi Kumogakure.
Konečne som zistila, čo som zač. Bola som vyvolenou, ktorá mala na svojich ramenách niesť ťažké bremeno. Mojou dušou je Fénix, ktorý je zároveň mojim podvedomím a často mi našepkáva, čo mám robiť. Nepodriadila som sa mu, nedostala som sa do takého citového rozpoloženia, ktoré by mu umožnilo ovládnuť ma. Je to dobrých osem rokov, čo som nedostala záchvat. A pevne verím, že to tak i ostane.
Naposledy upravil Mito dňa Po október 21, 2013 4:46 am, celkom upravené 2 krát. | |
|
